Venované manželovi
Môj manžel bude mať o pár dní "okrúhliny" a ja sa už dobrých pár mesiacov trápim
s darčekom pre neho. Nakoniec sme sa dohodli, že predsa nie sme malé deti a keďže vieme po čom túži, dám mu na to peniaze a nech si teda kúpi po čom mu srdce piští.
Ale nebola by som to ja, aby som celé dni nerozmýšľala nad tým ako ho ešte viac potešiť, tak mu teda venujem tento článok :)
S manželom sme sa zoznámili v období keď som mala za sebou nepekný vzťah...určite to väčšina z vás veľmi dobre pozná a prešiel si tým asi každý. Mať zlomené srdce nie je nič príjemné, byť nahradená druhou osobou, pre niekoho krajšou, múdrejšou a čo ja viem ešte akou. Vaše sebavedomie je vtedy na bode nula....ostanú vám len oči pre plač a malé dieťatko v náručí. Bola som v období keď som si vravela, že už v živote nechcem žiadneho muža ani vidieť, ani počuť a ani cítiť...:)
Ale ako to už v živote býva, práve v období keď to vôbec nečakáte a neplánujete sa vo vašom živote objaví osoba, ktorá vám zmení celý svet. Zoznámili sme sa cez teletext... náhodou...dnes už zabudnutá vec. A mňa by ani vo sne nenapadlo, že to bude osudové "stretnutie". A tak sme si začali písať, neskôr telefonovať až sme sa nakoniec stretli. Nikdy nezabudnem ako za mnou cestoval 5 hodín autobusom a tesne pred cieľom chcel vystúpiť, lebo veď tu nič nie je....:) Pre vysvetlenie, žila som v dedinke na východe s cca 250 obyvateľmi, pánu Bohu za chrbtom....a on chlapec z mesta na západe, pre neho to bol veruže kultúrny šok...) Ale nevzdal to a dnes dúfam, neľutuje :)
Najťažšie bolo pre mňa očakávanie toho, ako bude brať môjho syna. Vy osamelé matky to určite poznáte. Dieťa je pre vás to najdôležitejšie stvorenie na svete a nikto mu nemôže ublížiť. Ak chce vás musí akceptovať aj to, že ste matkou. Našťastie alebo nanešťastie si prešiel v živote tým istým. Tiež vyrastal bez otca a tak úplne chápal moju situáciu. Padli sme si do oka nielen my dvaja, ale aj oni dvaja :) To malé dvojročné, blonďavé stvorenie malo konečne parťáka a ja ako som neskôr zistila lásku
na celý život. Netrvalo ani tri mesiace kým ma požiadal o ruku a ja som súhlasila.
Poviete si bláznovstvo, po tak krátkom čase a po tak veľkom sklamaní z minulého vzťahu. Nie nebolo to preto, že syn potreboval otca, ani preto, že ja som nechcela byť sama. Bola to skutočná láska. Zrazu som mala pri sebe niekoho kto mi rozumie, kto ma miluje takú aká som. V tom období bola zamilovanosť na prvom mieste. Tak sa prehliadali aj naše horšie vlastnosti. Ale kto ich nemá však? :)
Určite však neľutujem a nikdy ani nebudem. Sme spolu už 17 rokov. Prešli sme si už všeličím, dobrým aj zlým. A ja som vďačná Bohu, že nás dal dohromady. Teraz už viem, že na svete existujú aj dobrí muži. Že existuje muž, ktorý vás bezhranične miluje aj
s vašimi dobrými aj zlými vlastnosťami. Že je tu muž, ktorý miluje aj vaše dieťa akoby bolo jeho vlastné. A ja sa ti chcem za to takto verejne poďakovať. Za to, že si zostal
so mnou. Za to, že ma miluješ takú aká som, aj s mojimi chybami aj úletmi....že so mnou prežívaš smútok aj radosti. Že často vydržíš aj moje zlé nálady a uštipačné poznámky.
Že mi často uvaríš dobré jedlo a vydrhneš kúpeľňu :) Baby teraz závidíte, čo? :)
Za to, že vieš čo mi spraví radosť a ty mi donesieš kvety. A aj keď ti to často nepoviem, vážim si každú jednu vec, ktorú pre mňa a nášho syna robíš. Áno, nášho, lebo ho vychovávaš a on ťa volá oci....:) A to je pre mňa najviac. A ja ti za to všetko ďakujem.
Tak všetko najlepšie miláčik :)
Tvoja Mon :)