Vďačnosť

Ako môžem byť vďačná za zlé veci v mojom živote? Čo ma naučili? Môžem byť vďačná za smrť mojej mamky? Veď som bola ešte malé dievčatko...ostala som sirota...ale...naučila som si vážiť si ľudí, ktorí ostali v mojej rodine. Naučila som sa vážiť si starkú za to, čo všetko pre nás, mňa a sestru robila. Ako sa o nás vždy starala, vždy sme mali jedlo na stole, mali sme vždy čisté šaty, nové hračky, chodili sme na všetky školské výlety, radšej si ona nič nekúpila, len aby nám nikdy nič nechýbalo....nikdy nezabudnem na vetu jednej susedy, ktorá sa nechápavo starkej raz opýtala, načo nás tak pekne stále oblieka, veď sme siroty...naučila nás viere v Boha...bez Boha by sme boli ničím...práve možno tým, že som stratila mamku, získala som oveľa viac...pretože starká mi bola aj mamou aj starkou aj priateľkou aj spriaznenou dušou. Musela som sa naučiť žiť bez mamy. Pre mňa to bolo normálne takto vyrastať. Naučila som sa od malička so všetkým doma pomáhať, upratovanie celého domu každú sobotu, okopávanie záhrady...museli sme pomáhať so všetkým...ale kedysi bola iná doba, kedysi to bolo normálne...naučila som sa starať sa sama o seba...pretože tak to bolo pre mňa normálne....

Vďačná mám byť za rozvod mojich rodičov? Čo ma to naučilo? Inak sa pozerať na vzťahy. Pre mňa sú vzťahy posvätné...keď raz niekomu sľúbim lásku na večné veky, v dobrom aj v zlom, kým nás smrť nerozdelí...tak to aj tak myslím, s najväčšou vážnosťou
a posvätnosťou...nevzdám sa pri prvej hádke, nevzdám sa pri prvom sklamaní, nevzdám sa keď prvá zamilovanosť vyprchá...na vzťahu treba pracovať...pretože viem, aké je to smutné a bolestivé vyrastať v neúplnej rodine...viem aké to je rozviesť sa...mám byť za túto skúsenosť vďačná? Naučila som sa, že vinu za rozpad vzťahu vždy nesú obaja...jeden viac, jeden menej...naučilo ma to, že som teraz silnejšia ako kedysi...
že viem byť dosť silná na to, aby som sa pokúsila sama vychovať dieťa. Že musím každé ráno vstať a fungovať a tváriť sa, že všetko je v poriadku, pretože ma tento malý človiečik potrebuje...že musím ďalej fungovať a existovať, aj keď sa mi niekedy už ďalej existovať nedá. Že som dosť silná na to, prekonať akúkoľvek búrku v mojom živote...naučilo ma to, že aj keď som si roky o sebe myslela, že nie som dostatočne pekná, múdra, šikovná...
že moja hodnota sa nemeria tým, čo si o mne myslia ľudia....mám byť vďačná za zlého šéfa? Za jeho večný krik, podkopávanie sebavedomia? Keby nie všetkých týchto mojich zlých situácií a skúseností v živote...akým človekom by som bola teraz? 

Kde by som bola teraz? Kebyže mám úplnú rodinu, kebyže mamka žije, kebyže sa nerozvediem, kebyže mám iba samých skvelých a dobrých ľudí okolo seba...vážila by som si to dostatočne? Bola by som vďačná za život? Bola by som vďačná za syna? Bola by som vďačná za manžela? Kde by som bola? A hlavne kým by som bola? Nechcela by som byť nikým iným...iba tým kým som. Pretože som presne takou osobou, akou ma tento život vyformoval. Síce ma tieto moje životné situácie doviedli k tomu, že som sa večne niečoho bála...bola som len kôpka strachu...ale všetko toto ma priviedlo
k niečomu oveľa krajšiemu a lepšiemu ako som si vôbec dokázala predstaviť...je to cesta. Môj život je cesta. Šťastie je cesta...proces...rast...a tak ako som si celý život myslela, že kráčam sama, že bojujem sama...sám Boh kráčal so mnou, často krát ma niesol keď som už nevládala...a keď som sa mu vzdialila, On čakal...a pozoroval...
a chránil ma...a ľúbil ma...a keď som bola na dne znova ma zdvihol...všetky tieto moje sklamania, smútky, strachy, ma doviedli späť do Jeho milujúcej náruče...až pri Ňom som zistila kto vlastne som...že som Jeho dieťa, Jeho milovaná dcéra...je mi matkou aj otcom...že som Jeho nevesta...Jeho milovaná princezná...pre Neho som dosť krásna, dosť dobrá, hodna lásky...pre Neho som všetkým...v Jeho náručí sa nemusím ničoho
a nikoho báť...lebo On bojuje za mňa...pretože keď On je so mnou, kto je proti mne? Miluje ma a ja Jeho...
Môj Boh ❤