Prečo sme prestali písať listy?
Odkedy som na úrade práce dala som si záväzok, že si konečne po rokoch spravím poriadok v papieroch. Kým som začala vyriadila som si najprv všetky skrine čo doma máme. Nebudem vám vravieť ako dlho mi to trvalo...keďže máme doma dve vstavané skrine viete si to živo predstaviť...Vedela som, že mám doma veľmi veľa handier....
ale až tak veľa som teda netušila..:) Však my ženy to veľmi dobre poznáme....ráno polhoďku pred skriňou...ja si fakt nemám dnes čo obliecť :) A manželove poznámky typu: "Veď máš plnú skriňu vecí...." No áno mám...ako som zistila...:) Takto som úspešne prešla riadením dvoch vstavaných skríň a jednej menšej synovej....tam to tiež bolo veľmi zaujímavé, keďže mi bolo ľúto povyhadzovať za tie roky (syn má 19) všetky tie milé krásne vecičky od dupačiek, pyžamiek a punčošiek....neuveriteľných 10 vriec som vytriedila....masaker :)
A tak som sa konečne dostala do obývačky a našej "najobľúbenejšej" skrinky plnej papierov netriedených približne od roku 2006...Áno znie to neuveriteľne....ale ja fakt neznášam triediť a ukladať papiere...Čo všetko som tam našla...výpisy z banky, rôzne zmluvy, šeky, vysvedčenia....pohľadnice a listy.....nie netvrdím, že to už mám potriedené...:) Nemám, väčšina týchto papierov skončila pod konferenčným stolíkom
s tým, že keď to budem mať na očiach a bližšie, že mi to predsa len nedá pokoj
a pustím sa do toho....myslíte, že som sa pustila? Hahaha....
Jedinú ozajstnú radosť, ktorú som z toho mala a ešte aj mám je, že som našla listy od mojich priateliek, dokonca básničky a vyznania lásky....od už nie tajných ctiteľov....:)
Ja som už aj zabudla, že sme niekedy niečo takéto boli schopní robiť. Že sme boli ochotní nájsť si čas, vziať do ruky pero a papier a stráviť aj hodinu, dve písaním tých najosobnejších myšlienok. Našla som listy z čias ťažkej puberty a nevyliečiteľnej zamilovanosti. Výlevy typu...prečo ma nechce a ani sa na mňa nepozrie a rady od priateliek...si super baba, kašli na neho, ty si určite nájdeš niekoho lepšieho....napísané na dvoch, poprípade troch A4-kách...neuveriteľné....Dnes by nás do toho nedokopalo ani stádo koní. Ospravedlňujúci list od najlepšej priateľky. Vtedy som si myslela, že jej to nikdy neodpustím....odpustila som, dokonca veľmi rýchlo....:) Veď nič nestojí za zničenie tak krásneho priateľstva. Našla som dokonca zamilovanú básničku :) Pre mňa, do mňa zamilovaného chlapca....neverím, aj do mňa bol niekedy niekto tajne
a nešťastne zamilovaný....:) A teraz to najlepšie, zamilované listy od teraz už môjho manžela :) Kde mi písal, že som to najkrajšie a najlepšie stvorenie, aké kedy stretol....dobre sa to čítalo :) Zabudla som na tieto listy....na ten pocit, že som bola pre niekoho niekedy tak dôležitá, že bol ochotný sadnúť si na dlhú chvíľu a venovať mi svoj drahocenný čas. Preto, aby mi napísal, že ma má rád, že som pre niekoho dôležitá, že ho zaujíma ako sa cítim a je pre neho dôležité, aby som bola šťastná.
Toto mi fakt chýba. Neviem, možno je to tým, že som ešte "stará škola", ale ako sme
na takéto krásne veci mohli zabudnúť? Prečo to už nerobíme? Prečo nie sme schopní a ochotní nájsť si chvíľu času, pero a papier a písať o svojich pocitoch, dať najavo,
že nám na niekom záleží až tak, že sme ochotní venovať mu časť svojho života. Pretože to je naozaj dôležité...Áno viem, ČAS, náš najväčší nepriateľ. Väčšina z nás pracuje, má deti, domácnosť a rôzne koníčky. Na takéto veci nám už naozaj neostáva čas. Naozaj? Naozaj nie sme schopní v tejto uponáhľanej dobe nájsť si aspoň raz za mesiac tú chvíľku času? Zriecť sa napr. telky a svojho obľúbeného seriálu, facebooku
a brázdenia po internete....koľkokrát úplne zbytočného....Neviem, kedysi boli tie časy
a priateľstvá úplne iné. Bol to iný pocit. Inak sme si ľudí vážili. Inak sme im prejavovali, že nám na ich záleží. Nevravím, že teraz mi nezáleží. Len je to také iné, neosobné. Mám pocit, že sa do toho znova pustím. Som zvedavá, kto mi odpíše :)
S láskou Mon :)