Neboj sa, len ver.

Tieto slová ma sprevádzajú snáď celý môj život. Celý život mám totiž z niečoho strach. Strach, že znova stratím mne blízku osobu, že mi niekto blízky zomrie, že ma nechá muž samú s dieťaťom, že ochoriem....strach, strach, stále len strach...

Neviem, kedy to vzniklo. Možno v čase keď mi zomrela mama?
Bola som ešte veľmi malá. 11 - ročné ustráchané dievčatko, ktoré roky žije v strachu o život svojej mamy....ktoré sa každý deň modlí k Bohu, nech jej choroba neberie mamu...
Strach, či znova ďalší večer príde domov otec opitý a bude robiť "cirkus"...
Strach, že ma môj muž nechá samú s malým dieťaťom...kde sa ja sama podejem?
Ako to celé zvládnem? Strach, že nie som dosť dobrá, dosť pekná, dosť múdra, dosť zdravá...strach z toho, že moja stará mama je už veľmi stará...a o chvíľu tu na všetko zostanem sama...strach z toho, čo si o mne pomyslia ľudia...urobila som niečo zle?
Celý život žijem v strachu...v strachu o svoju budúcnosť...Čo ak toto? Čo ak hento? Zavŕtal sa mi hlboko do duše a ja som mu to dovolila. Dovolila som mu myslieť si o sebe, že nie som dostatočne dobrým a vzácnym človekom. V očiach koho? Ľudí?
Ako som toto mohla dopustiť? Bola chyba vo mne?

A tak som si takto krásne celá ustráchaná plávala životom, až z toho strachu vznikla úzkosť...stav keď najprv nevieš čo sa s tebou deje. Nevieš sa nadýchnuť, srdce počuješ až v hlave, v rukách ti brní a nohy máš zrazu ztuhnuté a nevieš sa pohnúť. Máš pocit, že odpadneš, alebo nedajbože umieraš...zrazu ti stačí malý podnet, ktorý ani nevnímaš a ty si nevieš sama so sebou rady. Dlho, predlho mi trvalo zbaviť sa tejto úzkosti. Viem, že
v tom nie som sama. že je toho dnes plný svet. Vyšetrenia, lieky, psychológovia...
Na chvíľu ti to pomôže, ale potom....potom zasa stačí maličká choroba...
A si v tom znova až po uši...

Až zrazu...zistíš, že v tom nie si sama...že je tu niekto oveľa väčší a mocnejší, kto ti dokáže pomôcť a vrátiť ťa znova do života. Niekto, od koho si sa rokmi vzdialila...
Ale On tu stále bol a je a čakal na teba. Môj Boh...môj Otec....
Zrazu počuješ ako ti hovorí: " Neboj sa , len ver". Vraciam sa k Nemu do Jeho milujúcej náruče...pomaly, pomaličky. Ja, čo všetko potrebujem počuť na vlastné uši...
Tak ako neveriaci Tomáš...šla som jeden večer na chvály do kostola. Kňaz, ktorý má dar od Boha, vraví: "Je tu Monika, ktorú Boh uzdravuje z jej strachu a úzkosti". Po tvári mi stekajú slzy...vzlykám, plačem a ďakujem...že som musela padnúť až tak hlboko, aby som znova mohla vstať a vrátiť sa k Tebe, môj milujúci Ocko. Zrazu je ten môj svet úplne iný. Ráno cestou do práce sa modlím, zapínam si kresťanské rádio a Boh ku mne hovorí. Slovom, piesňami, každý deň mi dáva znamenie. Áno, práve mne, ktorá potrebujem cez ľudí počuť, že Boh je. On je tu práve pre mňa...pretože som Jeho milovaná dcéra. On ma nikdy neopustí, nikdy nezomrie, nikdy neochorie, nenechá ma samú s dieťaťom. Nemyslí si o mne, že som škaredá a hlúpa. On ma miluje presne takú aká som. Som Jeho nádherná dcéra, Jeho jedinečné a úžasné dieťa, ktoré On utvoril na svoj obraz. Stvoril ma presne takú aká som. On presne vie, čo potrebujem a kedy to potrebujem. Daroval mi život...nielen tu na zemi, ale v nebi. Stále na mňa myslí a ochraňuje ma. Pozná moje meno, vie na čo myslím a dáva mi odpovede...

Tak ako včera, mi napísal toto...

Tak často krát máš strach. Prečo, keď NEMUSÍŠ?
Viem, že je pre teba mnohokrát ťažké uvedomiť si, že som neustále pri tebe.
Viem, je to ťažké, pretože nepriateľ tvojej duše sa ti snaží zobrať pohľad mojej lásky.
Môj milovaný. V akejkoľvek situácii budeš, stále som pri tebe a stále mám všetko pod kontrolou, ak sa budeš držať ty mojej ruky. Moja láska ťa nikdy nezradí a nikdy neopustí. Vzdaj sa strachu a nechaj pohľad upretý na mňa, aj keď veci nejdú ako si predstavuješ. Stále som tu. Pri tebe. Ľúbim ťa. S láskou, Otec.