Mám taký sen, že raz sa nebudem báť...

Aj keby som kráčal temným údolím, nebojím sa zlého...Biblia

Keď píšem tento svoj príbeh, okolo nás zúri pandémia zvaná koronavírus. Sme zavretí
vo svojich domovoch, či už z dôvodu, že nemôžeme pracovať, alebo sme "ušli" sami
do svojich bezpečných skrýš, mysliac si, že tu, doma, budeme pred svojim strachom
v bezpečí. Zisťujeme však, že pred svojim strachom len tak ľahko neutečieme...

Ja sa však nebojím...teraz už nie. Kedysi to tak nebolo. Strach ma sprevádzal celý môj život. V podstate od môjho útleho detstva. Vyrastala som v rodine, kde strach, aj keď neúmyselne, bol skoro na dennom poriadku. Zakorenil sa nám v žilách, tak silno
a hlboko, že sa stal súčasťou aj môjho života. Mysliac si, že je to úplne normálne a úplne v poriadku, si takto u mňa v komôrke mojej mysle hovel niekoľko desaťročí. Strach zo smrti, strach o zdravie svojich najbližších a potom aj o to moje vlastné.

Mala som svojim spôsobom krásne detstvo. Vyrastala som v malej malebnej dedinke. Obklopená milujúcou rodinou. Mamou, starou mamou, sestrou a otcom. Na mamu si nespomínam...spomienky by asi príliš boleli. Mala som 11 a sestra 6 keď zomrela. Hlúpa rakovina, čo nám berie najbližších. Pamätám si iba na moje modlitby za ňu. Na fare,
v kostole, doma, aby sa uzdravila. Modlili sme sa všetci. No rakovina zvíťazila. Zrútil sa mi celý svet. Nie, neobviňovala som Boha. Aspoň nie nahlas. Skôr som sa pýtala, prečo?

Našťastie, nás Boh neopustil, ako si možno mnohí mysleli. Nechal nám tu našu starkú, pre ktorú sme boli celý svet. Snažila sa ako len mohla, aby nám nič nechýbalo a mali sme krásne a normálne detstvo. No strach bol so mnou aj kým som vyrastala.
Čo keď aj ja raz ochoriem? Čo keď aj ja raz zomriem? Dávaj si na seba pozor...Poriadne sa obleč...Kde si tak dlho? Si v poriadku? A tak zo mňa vyrástlo jedno ustráchané žieňa. Tieto naučené, zaužívané, hlboko zakorenené frázy sa v mojej mysli usadili ako ten najhorší nepriateľ.

Strach, že ma kvôli inej raz opustí môj už bývalý manžel. Strach, ako to celé sama
s dieťaťom zvládnem. Strach z toho, že ostanem sama. Strach v práci z môjho teraz už bývalého šéfa. Strach z toho, že poviem, alebo urobím niečo zlé. Strach, strach, samý strach. Tento rokmi môj vybudovaný strach vyústil jedného dňa do stavov úzkosti.
Ten pocit, že sa s tebou točí celý svet. Nevládzeš sa nadýchnuť, ani sa pohnúť. Máš pocit, že kolabuješ a zomieraš. Nič nevládzeš a nič sa ti nechce. Kolotoč emócií, strachu
a úzkostí. Možno to mnohí poznáte, lekári, lieky, ukľudňujúce čaje, joga, relaxačné cvičenia...no nič nepomáha, iba na chvíľu. V tvojej hlave sú stále tie isté myšlienky strachu. Strachu zo všetkého.

Mala som 15 keď som uverila. Uverila tomu, že Boh - Ježiš zomrel aj za moje hriechy.
Môj svet sa vtedy na chvíľu zmenil a všetko sa zdalo, že je v poriadku. Avšak život ma
od Neho časom odvial ďaleko...hlavne keď je všetko v poriadku, tak máš pocit, že ty žiadneho Boha nepotrebuješ. Znova som sa vydala, mám skvelého manžela, ktorý miluje nielen mňa, ale aj môjho syna...mám po rokoch konečne svoju vysnívanú prácu...Som učiteľkou v jasliach a po rokoch neúspešného snaženia sa o bábätko, Boh vypočul moje modlitby a teraz mám detí 15 :)

Teraz, po tých rokoch už viem, že Boh ma neopustil. Že tu bol vždy so mnou. Keď som mala pocit, že kráčam sama, On ma niesol. Poslal mi do môjho života moju skvelú priateľku Renku, ktorá mi svojim životom a dobrotou znova ukázala ten správny smer
k Nemu. Priviedol ma k dvom skvelým ľuďom, ktorí ma naučili ako Bohu znova dôverovať. Maťka a Slavo ďakujem za vaše duchovné poradenstvo. Ďakujem, že ma
na tejto ceste sprevádzate On ma miluje svojou nekonečnou láskou. Miloval nás tak,
že dal svojho jednorodeného syna, aby nezahynul, ale večný život mal každý, kto verí
v Neho. Chcem ti len povedať, že nemusíš mať strach. On tento tvoj strach, všetku tvoju úzkosť môže zobrať. A ty si zrazu slobodná. Slobodná od všetkého čo ťa kedy trápilo. Jemu nezáleží na tom ako vyzeráš, čo máš oblečené, ani koľko máš like-ov
na facebooku. On ťa miluje bezpodmienečnou láskou a nikdy, naozaj nikdy ťa neopustí. Len mu dôveruj, že On všetko dokáže. Vezme aj tvoju bolesť. Stačí tak málo. Uveriť, že On zomrel aj za moje hriechy. Že On porazil smrť tým, že z mŕtvych vstal. Odpustiť tým, ktorí nám ublížili a prosiť Boha o odpustenie aj mojich hriechov. Pretože bez pokánia niet cesty k Bohu. 

Tak teda neboj sa len ver...s láskou Mon