Keď sa plnia sny

Venované Renke...

Dnes je Silvester a ja rekapitulujem rok 2018. Pre mňa to bol asi jeden z najťažších
a zároveň najkrajších rokov v mojom živote. Veľa som plakala a veľa som sa smiala, bola som zdravá a bola som aj často chorá, bola som veselá, ale častejšie smutná. Mala som tak ťažké dni, že som si často myslela, že viac už nezvládnem....

Január začal výpoveďou v práci, dlho zvažovanou, ale nemohla som spraviť lepšie. Ten pocit, keď vieš, že to bude ťažké, ale nevidíš inú možnosť ako odísť. Keď si sama a dlho doma napadá ťa všeličo. Na jednej strane sa tešíš, ako si celé toto plánované voľno užiješ a na strane druhej máš strach, ako to doma celé prežiješ. S úzkosťou, so strachom, s pocitom bezmocnosti aká bude budúcnosť.

Zisťuješ, že zrazu máš kopec voľného času. Tak veľa čítaš, veľa sa prechádzaš, beháš, cvičíš, veľa rozmýšľaš....aj nad vecami, nad ktorými by si rozmýšľať nemala. Ale ten hlas
v hlave ťa stále núti...myslieť si o sebe, že ty už v živote nič nedosiahneš, aká si nemožná, hlúpa a stará....a tak sa vlečú hodiny, dni a mesiace. Aby si sa nenudila chodíš s mužom do práce. Naivne si myslíš, že sa naučíš všetko o počítačoch, pokladniach
a servise....omyl...raz keď to nevieš a nemáš na to bunky, nebudeš to vedieť ani teraz,
ver mi, viem o čom hovorím....:)

Vypĺňam si čas novou výzvou, písaním tohto blogu....ej, ale som mala super nápad...:) Konečne niečo tvorivé, niečo čo ma ako tak napĺňa, niečo čím môžem svojou troškou prispieť do tohto sveta. Píšem o sebe a zo srdca....o tom čo som prežila, čo prežívam
a čo ma možno ešte čaká. Vo svojom vnútri však stále ešte nie som spokojná. Stále mi však niečo chýba, viem čo, no akosi nemám odvahu sa do toho pustiť. Sama neviem prečo. Zo strachu? Strachu z čoho? Že môžem byť konečne šťastná? Ja? Že by som si konečne začala plniť sny? Pekne pomaly po jednom? Modlím sa k Bohu, každý deň. Pane, ty vieš po čom túžim, čo najviac potrebujem. Ty vieš ako som roky túžila po druhom dieťatku, no nebolo nám dopriate...vďaka za syna čo si nám dal...viem, musím
a mám byť za čo vďačná, ale to prázdno v srdci je niekedy tak neznesiteľné...

A tu zrazu počujem krik, krik detí odvedľa...detí z jasiel....táto myšlienka ma prenasleduje niekoľko mesiacov...veď toto si vždy chcela, starať sa o detičky, veď ty miluješ deti....a tak si začneš googliť....čo by som mohla spraviť, aby môj sen bol reálnejší? Aby už sen nebol iba snom? Veď sny sa majú predsa plniť. Nikdy nie je neskoro na nový začiatok. Je toto to čo pre mňa chceš Pane? Veď skúsim a uvidím. A tak som si poslala prihlášku cez úrad práce, nech mi teda preplatia kurz. Odpoveď? Nevyhovujete požiadavkám...veľmi všeobecná, vyhýbavá odpoveď...tak nič teda, asi to nie je tá cesta, ktorou mám ísť. A tak si začínam posielať životopisy po firmách....skúsim to, čo už viem, budem robiť asistentku. Hneď mi je lepšie, pozývajú ma na pohovor. Riaditeľ veľmi milý, konečne niečo pozitívne....z 50 životopisov sme vybrali 9...ste medzi najlepšími...óóó...sebavedomie mi stúpa....:)....ďakujeme, že ste prišli, zavoláme Vám....a tak čakám....nevolali...iba stručne odpísali, že ďakujú, ale že si vybrali niekoho iného. Sebavedomie klesá....:) A tak čo, skúsim si poslať ešte jednu prihlášku. Keď to nevyjde ani na druhý pokus, toto nie je cesta. Vyšlo. Neverím. Som tam. Som na ceste. Na ceste za snom.

Po dvadsiatich rokoch sa znovu začínam učiť, ide to sakra ťažko. Vyfarbujem si skriptá, učím sa to od slova do slova, odzadu dopredu a naopak. Stále mám pocit, že nič neviem. Vraciam sa do čias začiatkov vysokej školy, pedagogika, psychológia...detské choroby, prvá pomoc....skoro každý večer som na inej prednáške. Bližšie k cieľu. Čaká vás prax. A tak sa zrazu ocitám v jasliach odvedľa. Zrazu sú tie detičky reálne a majú mená. Sú úžasné. Hneď prvý deň ma vonku privíta objatím malá ružová bábika. Po pár dňoch ma volá: mami, mami. Roztápam sa od šťastia :) A už ma majú, všetky. Čaká ma pár skvelých týždňov. Prax sa pomaly končí a ja rozmýšľam čo bude ďalej. Dobre, ak spravím skúšky mám to. Ale čo práca? Pani v jasliach mi ponúka prácu na 2-3 hodiny denne. Je to super, ale nestačí to. Ďakujem pekne za ponuku, porozmýšľam....

Večer ideme s mužom do fitka. Trošku sa vyventilovať. A tu zrazu auto s nápisom: Otvárame nové jasličky. Fotím si auto a volám. Šancu veľmi nevidím, veď keď ich otvárajú, už musia mať zamestnancov nie? Nemajú. Pani mi vraví, príďte sa zajtra ukázať. Ešte ani nemám hotový kurz a ona mi vraví: Beriem Vás. Aj tri krát sa jej opýtam: Určite? Myslím si ,mne sa asi sníva. Neverím, že toto môže byť reálne. Nie u mňa. Skúšky som zvládla, s bolesťou brucha, ale dala som to :)

A tak ti chcem povedať jednu veľmi dôležitú vec. Ty, kto to čítaš. Dôveruj, dôveruj Bohu, že sa o teba postará. že sa postará o tvoje najtajnejšie túžby. Že tomu, kto prosí bude dané. V oveľa väčšej miere ako si to vôbec dokážeš predstaviť. že ti dá oveľa viac ako si pýtaš. Ako si vôbec schopná uveriť. Túžila som po ďalšom dieťati, on mi dal detí veľa. Túžila som po práci, ktorá ma bude napĺňať, on mi dal moju vysnívanú prácu a vyzerá to tak, že aj skvelú šéfku k tomu ako veľký bonus. Preto neboj sa len ver :) Neboj sa toho, čo bude zajtra. Neboj sa snívať veľké sny. Ale hlavne neboj sa veriť tomu, kto sa o teba vždy postará. Vždy je tu nový začiatok a nový deň.,,

Tak teda vitaj rok 2019...:)

Nech už mi prinesieš čokoľvek, verím, že to bude to najlepšie pre mňa....

S láskou Mon