Buď na seba hrdá
Ak niečo o sebe na 100 % viem tak je to to, že celý život som mala veľmi nízke sebavedomie. Neviem kde sa stala chyba a často nad tým uvažujem a doteraz si
nie som istá, či je to výchovou, alebo ľuďmi v mojom okolí alebo mojim vlastným spôsobom uvažovania.
Keď som bola ešte dieťa veľmi som o sebe nepočula vety typu: " Aká si pekná, ty si taká šikovná, si múdre dievčatko..." teda aspoň si na to nepamätám. Aj keď s mojou pamäťou je to dosť biedne, ale o tom niekedy inokedy :) Takže sa kľudne môžem mýliť...V škole som bola veľmi tiché a utiahnuté dievča. Samozrejme som sa dobre učila, ale hovorila som len vtedy keď sa ma pani učiteľka alebo spolužiaci na niečo opýtali. Inak som bola stále ticho. Mala som možno dve tri kamarátky, ale inak som
sa nezapájala do žiadneho diania, ani v škole ani na dedine. Bála som sa čokoľvek povedať, aby som náhodou nepovedala niečo zle.
Čo sa týka môjho výzoru, tiež som o sebe nemala veľmi vysokú mienku. Teda skôr by som povedala, že som si o sebe myslela, že som "škaredé káčatko". Celú strednú školu som bojovala s akné, moje vlasy nemali žiadnu správnu farbu, dokonca aj zuby som mala krivé. Takže keď som sa usmievala, vždy som si ústa zakrývala rukou, lebo som sa veľmi hanbila. A ja som sa smiala rada :) Takže to bolo večne ruka na ústa, ruka dole....ruka na ústa ruka dole. A mojim najväčším problémom bolo, že ešte stále nemám frajera. Samozrejme, stále som hľadala chybu v sebe. Veď ako sa môžem niekomu páčiť s takou tvárou, s takými vlasmi a zubami. Vôbec som si neuvedomovala, že to čo je naozaj najdôležitejšie sa skrýva v mojom vnútri. S týmto pocitom som prežila niekoľko rokov. Dokonca aj keď som sa vydala a porodila dieťa. Stále som sa necítila dosť príťažlivá.
Potom prišlo obdobie keď som začala pracovať. Viete si to predstaviť, mladé dievča po materskej dovolenke nastúpi do práce. Pár rokov som pracovala s manželom, takže on bol také moje záchranné koleso, keď som niečo nevedela, vždy som sa mala na koho spoľahnúť. Avšak jedného krásneho dňa som nastúpila do inej práce a zrazu som bola len ja. Ja som musela komunikovať s ľuďmi, ja som sa musela snažiť niečo dosiahnuť, ja som musela podávať určitý výkon. Prešla som si rôznymi prácami
a stretla som rôznych šéfov. Pre mňa to bol krst ohňom a škola života. Bola som hodená do vody a musela som plávať. Bolo to jedno z ťažkých, ale zároveň obohacujúcich období v mojom živote. A tak veľa ma to naučilo.
Ale ako sa vraví, všetko zlé je na niečo dobré. V mojom prípade to funguje na 100 %. Prišla som do bodu keď som už nevládala bojovať ani so stresom, ani so šéfom, ani
s nepríjemnými ľuďmi a prejavilo sa to hlavne na mojom zdraví. A potom prišiel zlom
v mojom živote. Keď padneš na úplné dno, je čas sa z toho dna odraziť. Povedala som si dosť, je čas s tým niečo urobiť. Tak nastal čas biť sa za seba a postaviť sa problému čelom. Nebolo to jednoduché, pretože strach bol silnejší ako ja. A trvalo to niekoľko rokov kým som sa odhodlala ísť za šéfom a povedať mu svoj názor. Pre niekoho bežná vec, no mne sa to smrti rovnalo...Kamarátke povedať nie, to som sa učila veľmi dlho. Pre niekoho maličkosti, pre mňa veľký úspech.
Prajem ti, milá citlivá duša, aby si našla aj ty svoju vlastnú hodnotu. Aby si sa jedného dňa dokázala pozrieť na seba do zrkadla a povedať si: " Som krásna". Buď hrdá na seba za svoje postoje a názory, za to čo všetko si v živote dokázala. Aby si dokázala prekonať strach zo známeho aj neznámeho. Aby si sa nemenila kvôli nikomu inému iba kvôli sebe, ak to považuješ za správne a posunie ťa to dopredu. Keď toto pochopíš nájdeš svoje vnútorné šťastie a pokoj v duši. Buď sama sebou a buď na seba hrdá.
S láskou Mon